>>Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“
Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Ježiš im povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali siete a išli za ním.
Ako šiel trochu ďalej, videl Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána – aj oni boli na lodi a opravovali siete – a hneď ich povolal. Oni zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním.<< (Mk 1, 14-20)
Homília (24.1.2021)
Niekedy, keď rozmýšľame nad svojím životom, kladieme si vážne otázky. Napríklad sa pýtame: v akom svete to vlastne žijeme? Alebo: čo máme robiť, aby sme svoj život zmenili? Alebo sa pýtame: v čo mám veriť, aby som sa nedožil sklamania?
Ježiš nám dáva na tieto otázky odpovede. V akom svete žijeme? Je to svet v ktorom sa pre každého z nás čas naplnil. Čo máme robiť? Máme robiť pokánie. V čo máme veriť? Máme veriť v evanjelium.
Čas sa naplnil. Má to dvojaký zmysel. Prvým je, že žijeme v dobe Božích prisľúbení. Plnosť času spočíva v osobe Ježiša v ktorom sa priblížilo Božie kráľovstvo a v ktorom všetko bude mať svoj koniec. Druhým je, že je to aj náš osobný čas. Náš život. Máme ho prežiť tak, aby sme tu Božiu blízkosť precítili a prežili.
Kajajte sa. Podľa Ježiša má naplnenie času len vtedy pre nás zmysel, ak budeme myslieť na svoju osobnú zmenu. Ak by to človek nechcel robiť, ostal by žiť v starom čase. V čase, ktorý plynie do stratenia a zabudnutia.
Verte v evanjeliu. Vo viere v Ježišovo slovo a učenie objaví človek nový zmysel využitia času. V evanjeliách nás Ježiš učí, ako máme žiť, aby sa Božie kráľovstvo priblížilo aj k nášmu životu.
Istý perzský šach si zavolal k sebe troch najväčších mudrcov a dal im ťažkú otázku: Čo je najväčším nešťastím v živote? Prvý odpovedal: Najväčším nešťastím je byť chorým. Druhý odpovedal: Najväčším nešťastím je byť starým. A tretí odpovedal: Najväčším nešťastím je mať smrť pre očami a pocit premárneného života. Najmúdrejšia bola tretia odpoveď.
Aj my by sme sa vystavili riziku premárneného času, keby sme neprijali koncepciu, alebo životný program, ktorý nám ponúka Ježiš. Aj v minulosti aj v prítomnosti existovali ľudia, ktorí sa namýšľali, že oni objavia nový zmysel života aj bez Boha, aj bez Krista. Všeličo sa dá objaviť bez Boha, ale nedá sa objaviť zmysel života. Nikdy nemôže ľudský výmysel konkurovať Božiemu plánu. To je tak, ako keby zobral otec výkres svojho dieťaťa z prvej triedy na ktorom je namaľovaný pastelkami domček a povedal by: tak a teraz ja tento dom postavím. Nuž bude mu stačiť takýto výkres? A niektorí ľudia si práve takto predstavujú zmysel života. Namaľujú si svoj “výkres života” a myslia si, že to je už umelecké dielo, ktoré nemá vo svete konkurenciu. Prejdú roky a oni spoznajú, že to čo si namaľovali bol prejav len ich pýchy a nemúdrosti. Majú naozaj smrť pred očami a pocit premárneného života.
My, ktorí veríme v Ježiša sa nevystavujeme takémuto riziku, že nevieme, ako a kde náš život skončí. My neimprovizujeme a neskúšame a neobjavujeme to, čo sa objaviť nedá. My vieme, že nie sme takí dokonalí, aby sme nepotrebovali robiť pokánie. Uvedomujeme si svoju náchylnosť k hriechu a poznáme prostriedky, ako ju ovládať. Nemusíme namáhavo čítať nejaké knihy, aby sme našli zmysel života. Máme Ježišove knihy, ktoré nám od A po Z presné hovoria, ako máme žiť. A napokon vieme to najcennejšie. Čas nášho života plynie do večnosti, do tajomstva a krásy Božieho kráľovstva. Sme ako rieka, ktorá po dlhšom alebo kratšom čase, po všetkých úskaliach, ktorými musí prejsť, vchádza do veľkého mora.
Rozumný človek si vždy kladie otázky o zmysle svojho života. Aj my si ich musíme klásť. Máme však jednu výhodu: my zmysel života poznáme. Už len na nás záleží, či ho aj skutočne a s vďakou Ježišovi aj prijmeme.
Z rozhodnutia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Banskej Bystrici sú zrušené všetky sväté omše až do odvolania.